Vedľa seba

Autor: Mária Filipová | 4.5.2013 o 15:05 | Karma článku: 5,00 | Prečítané:  434x

Sedel na stoličke s mierne prihrbenými plecami a pohľadom strateného šteniatka. Pomýlil si ma s psychológom? Zrejme áno, nebol by prvý ani posledný. Potrebovala som od neho počuť pár základných faktov, on však začal zoširoka a od začiatku.

 

Ako boli so ženou 20 rokov šťastní. Ako to nečakal. Ako mu jedného dňa oznámila, že odchádza a on sa tak veľmi snažil, aby zostala. Bolo toho oveľa viac, ale už som sa naučila zredukovať život človeka do niekoľkých viet. Lebo práca. Nie sú to moje problémy a nesmiem si ich nosiť z práce domov. Aj tak mi ho bolo ľúto.

Potom prišla ona. Podľa opisu to malo byť niečo ako kríženec zúrivého pitbula a manipulatívnej trojhlavej hydry. Sadla si predo mňa milá pani s rovnakým pohľadom, ako mal on. Stratená, vystrašená, ale odhodlaná bojovať. Nie proti nemu, len za seba. Ona o ich vzťahu nevravela nič. Len o probléme, ktorý som mala vyriešiť. Lebo on nespravil toto, hoci to spraviť mal. Lebo to spravil tak, že to vadilo jej aj ich deťom. Lebo...

Moja prvá otázka vždy smeruje k tomu, či sa obe strany pokúšali svoj problém vyriešiť samy. Preto som sa jej spýtala, či ho požiadala, aby zmenil svoj prístup a či mu povedala, že jej to vadí. Úprimne prekvapená. Áno, asi to vystihuje jej reakciu. Nie, nič mu nevravela, to predsa mal vedieť aj sám. Mňa prekvapil jej pokoj. Nekričala, nehádala sa, netrvala na tom, že chyba je len na jeho strane. Žiarilo z nej niečo, čo sa ťažko pomenúva - zmes smútku, záujmu o neho, snahy dohodnúť sa... Prišla s návrhmi riešení, vravela, ako si to predstavuje. A on vtedy prestal počúvať. Zostal vo svojom smutnom svete, veď mu predsa ublížila, odišla, nič iné nevnímal. Neviem, čo sa stalo, že odišla. Mám len jeho verziu. A ich smutné oči.

Sedeli vedľa seba. Každý sám. Z oboch do diaľky kričalo, ako im na sebe navzájom záleží. Obaja však boli presvedčení o opaku. Napadlo ma - čo keby...? Keby som mu vysvetlila...? A jej povedala, že on ju predsa stále má rád a ...? Nie, nemôžem. Keď nepočúvajú jeden druhého, ako by mohli mňa? Človeka, ktorý sa s nimi raz stretol a ktorý o nich síce vie dosť, ale rozhodne nie toľko, aby sa tváril, že chápe a rozumie. Kto som ja, aby som sa im miešala do života a dávala rady? Čo ak by som nevhodne zvolenou „radou" narobila ešte viac škody v ich životoch? Nakoniec som sa zmierila s tým, že viac, než som pomohla, urobiť nemôžem. Moja úloha bola jasná, vyriešiť jeden problém. To sa nám nakoniec podarilo. Ale vyriešiť všetky ich (ne)manželské problémy, na to nie som ani oprávnená, ani povolaná, ani sa mi o to nikto neprosil. Iste, on si ma síce na začiatku pomýlil s psychologičkou, ale ja by som si mohla pamätať, že ňou nie som.

Potom odišli. Nechali po sebe dve prázdne stoličky. A na nich trocha z kôpky svojho nešťastia, ktoré sa na mňa nalepilo. Nemalo by sa, je to len práca. Napriek tomu občas cítim pretlak pocitov a nenapadlo ma nič lepšie, než sa z toho o tretej v noci vypísať. Lebo čo ak...si to prečíta on? Alebo ona? A pochopia, že na to, aby spolu vychádzali, stačí trocha viac komunikovať. Nie vedľa seba. Spolu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?